ovocie 

Ovocie sa označujú spravidla plody, súplodia, plodenstvo alebo semená prevažne viacročných semenných rastlín, najčastejšie drevín. Ovocie však nie je biologickým pojmom s presným vymedzením (ktoré sa navyše v rôznych jazykoch líšia). V poľnohospodárskej, potravinárskej a gastronomickej praxi sa tento termín používa na označenie skôr sladkých dužinatých plodov úžitkových stromov, kríkov, ale aj lesného ovocia. Veda, ktorá sa zaoberá posudzovaním jednotlivých odrôd ovocia, sa nazýva pomológia, podľa starorímskej bohyne ovocia či ovocinárstva Pomony, inak chápané ako personifikácia ovocia. Je veľmi významným zdrojom vitamínov. Hlavnou zložkou ovocia sú voda a sacharidy. Obsah bielkovín a tukov je zanedbateľný (pod 1%). Ovocie je nutričnými poradcami často odporúčané ako bohatý zdroj vitamínov i živín, ale korelácie boli nájdené údajne aj napríklad v pravdepodobnosti výskytu rakoviny.

Typy ovocia:

Malvice: jabloň – jablká, hruška – hrušky

Kôstkovice: čerešňa – čerešne, broskyňa – broskyne, slivka – slivky, marhule a ringle

Škrupinovce - lieska – lieskový orech, orech – vlašský orech, jedlý gaštan

Bobule - čučoriedka, brusnica, čierne ríbezle, ríbezle červené, biele ríbezle, egreše, kľukva, vínna réva – hrozno, maliník – malina, černica – ostružina, jahôd – jahoda, moruše

zelenina

Zelenina je súhrnný názov pre jedlé a väčšinou pestované (kultúrne) rastliny alebo ich časti, ktoré tvoria veľkú časť ľudskej i živočíšnej stravy. Jedia sa surové, vyprážané, dusené alebo varené a ako samostatné jedlo, príloha alebo šalát. Sú chudobné na kalórie a tuky, zato dôležitým zdrojom vitamínov, minerálnych látok, vlákniny a ďalších prospešných látok. Niektoré jej druhy sa využívajú v gastronómii ako korenie alebo vo fytoterapii ako liečivky. Cielené pestovanie rastlín ako potravín začalo zrejme medzi 10. až 7. tisícročím pred n. l. a úsilím pestovateľov a šľachtiteľov vznikli odvtedy stovky kultivarov, ktoré sa od pôvodných "divokých" druhov často veľmi odlišujú. Preto sa aj kuchynské názvoslovie často líši od vedeckého (botanického).

Zelenina sa rozdeľuje do niekoľkých skupín. Niektoré sa prelínajú, takže tá istá plodina môže byť vo viacerých skupinách. Najčastejšie sa delia podľa častí rastliny, pre ktoré je predovšetkým pestovaná:

Plodová zelenina – tekvicovité druhy ako uhorky, melóny, baklažán

Koreňová zelenina – mrkva, repa, zeler, kvaka, reďkovka, chren

Listová zelenina – šalát, špenát

Struková zelenina – hrach, fazuľa, šošovica, sója

Cibuľová zelenina – čeľaď ľaliovitých, cibuľa, cesnak, pór

Košťálová zelenina – kapustovité druhy, kapusta, kel, karfiol, brokolica

Koreninová zelenina – zoradená aj podľa názvu medzi korenie, patrí sem majorán, rasca, kôpor, fenikel

Viacročná zelenina

Morská zelenina, upravené morské riasy, ako sú aonori, nori

Mikrozelenina - mladé drobné rastlinky rôznych druhov rastlín, napríklad žeruchy, rukoly, hrášku, brokolice či amarantu, ktoré je možné konzumovať už po jednom až dvoch týždňoch od zasadenia. 

hríby

Huby sa konzumujú hlavne kvôli aromatickým mikrozložkám a príjemnej slanosladkej chuti, ich výživová hodnota nie je príliš vysoká, keďže sa konzumujú v malom množstve. Svojim chemickým zložením pripomínajú mäsové výrobky, zeleninu a ovocie. 

Obľúbené boli i v staroveku, kde ich konzumovali egyptskí faraóni a rímski bojovníci, prví sa nazdávali, že huby sú len pre urodzených, druhí verili v ich silu. V iných častiach sveta šamani využívali halucinogénne schopnosti niektorých druhov húb, na Ďalekom východe si zase ľudia vychutnávajú elixír šiitake – hubu, ktorá podľa bylinkárov prináša dlhý a zdravý život. Nemožno zabudnúť i na jedovaté a smrteľne jedovaté huby, ktoré sú veľmi nebezpečné. Väčšina z nich je fyzicky podobná jedlým, preto by sa mali huby zbierať starostlivo, vyberať naozaj len tie, ktoré sú známe. Skúsení zberači húb zväčša dokonale poznajú skoro všetky druhy a odrody, avšak začiatočníci by mali rastúce huby porovnávať s ich obrázkami v atlasoch alebo zbierať v sprievode skúsenejších.

Dajú sa pripraviť na množstvo spôsobov, avšak nie každý druh vyhovuje vyprážaniu alebo duseniu. Čerstvo nazbierané huby by sa mali čo najskôr tepelne spracovať a skonzumovať alebo uchovať sušením, sterilizovaním, nakladaním. Častejšie sa v receptoch využívajú klobúčiky alebo celé huby (šampiňóny), stopky sú považované za menejhodnotné a dávajú sa zväčša do plniek, pudingov, nákypov, nádievok, dusených húb a podobne. Pred prípravou nechajte huby odkvapkať, veľa vody by znepríjemnilo ich ďalšie spracovanie. 

Typy húb vhodných na konzumáciu:

šampióny

hľuzovky

dubáky

...